Príbehy perníčka Daníčka
Zrazu jedna včela pristála Emičke na vrecku a hlasno zabzučala. Medovníček Daníček vyskočil a Emička sa zľakla. „Jééé, dedko!“ vykríkla a chytila ho za rukáv. „Len pokoj,“ povedal ticho dedko a fúkol z dymáku trochu dymu. Včielka odletela. „Len si ťa chcela obzrieť. Včely sú zvedavé rovnako ako ty.“ „Zato mňa skoro zožrala!“ sťažoval sa Daníček...
„Dedkooo, vezmeš ma so sebou do včiel?“ rozbehla sa Emička za dedkom a hodila sa mu do náručia. „Iste, počítam s tebou, už som ti nachystal oblečenie. Pozri!“ povedal a ukázal smerom k pohovke, na ktorej ležala detská včelárska kombinéza, klobúk a rukavice. Toto krásne vybavenie dostala Emička od starých rodičov vlani a ešte nebola príležitosť ho použiť. Až dnes.
„Babííí, babííí, priletel bocian!“ začula Hanka Emičkin krik od bránky. Sotva začínalo svitať, ale Hanka už bola hore a chystala raňajky. „Bocian?“ čudovala sa. „Veď tie prileteli z teplých krajín už pred dvoma mesiacmi…“ hovorila si sama pre seba, keď sa ponáhľala otvoriť. „Aký bocian, zlatíčko? Už je predsa máj, bociany prilietajú v marci.“ „Ale nieee,“ chytila sa Emička pobavene za hlavu. „K nám priletel bocian! To sa tak hovorí, keď sa narodí bábätko...
Keď hokej skončil, všetci šli spať a cukráreň aj celú dedinku pohltilo ticho ako dedko sladký lekvár. Kubíček vo svojom obrúskovom brlôžku zhlboka oddychoval, len Daníček nie a nie zaspať. Stále sa mu hlavou preháňali myšlienky bleskurýchlo ako korčuľujúci hokejisti. Mantinely, prihrávky, strely, góly,… Rád by si to tiež vyskúšal. Premýšľal, premýšľal až dostal nápad...
Medovníčky, kokosky, tartaletky,... Premýšľala Hanka nad dobrotami, ktoré dnes potrebuje upiecť, keď ju z myšlienok vytrhol vnučkin hlas. „Dobré ráno, babička, zdraví vnučka Emička!“ kričala Emička z predsiene. „Dobré ráno, Daníček, roztomilý mužíček!“ zarecitovala, keď uvidela medovníčka vyliezať z vreca s čokoládovými peniažtekmi. „Ahoj Emi, pomáham babičke počítať čokopeniažteky,“ odpovedal hrdo a
Medovníčkovom sa znova niesla vôňa medu a škorice. Ľudia pracujúci na záhradkách sa každú chvíľu zastavili, zavreli oči a vdychovali vôňu medovníčkov zmiešanú s vôňou rozkvitnutých kvietkov. Neuveriteľná kombinácia, dodávajúca obyvateľom mestečka radosť z prebudenej prírody a pocit vianočnej pohody zároveň. V cukrárni u babičky Hanky sa totiž piekli srdiečka k blížiacemu sa sviatku mamičiek. „Toto bude pre moju mamičku!“ vyhlásila Emička, keď vykrojila prvé medovníkové srdiečko. Bolo krásne súmerné a Emička si ho dala na samostatný plech, ktorý jej babička podala. „Tu je to ako v saune,“ ozval sa z pultu tenký hlások...
„Dámy a páni, teraz uvidíte najlepšieho medovníko-atléta na svete,“ oznámil ako športový komentátor a chytil do rúk tyčinku. „Na svoj skok sa pripravuje medovníček Daníček, rozbieha sa…
Na Veľkonočný pondelok ráno sa dedko chystal šibať k Emičke a jej mamičke. Perníček Daníček pochodoval okolo a premýšľal, čo bude robiť, keď dnes Emička nepríde. Má síce nového kamaráta, ale ten zatiaľ nepozná toľko zaujímavých vecí a hier. Najradšej by len skákal, vyskakoval, poskakoval alebo niečo preskakoval. Babička pozerala na Daníčka a potom dostala nápad! "Dedkooo! Čo keby som ti na to šibanie pribalila spoločníka?" Dedko sa prekvapene zadíval na babičku a tuho sa zamyslel… „Akého pomocníka?“ spýtal sa, keď na nič neprišiel. „Predsa Daníčka!“ Povedala s úsmevom babička a dedko pozeral ešte prekvapenejšie. Zato Daníček zbystril...
Jar pootvárala všetky púčiky. Po krajine sa rozprestrela prekrásna zmes kvetinových vôní. Veľká noc prešľapovala v predsieni a v Hankinej cukrárni to voňalo vanilkou, citrónovou kôrou a hrozienkami. Upečené veľkonočné…
Pre medovníčka to bolo ako maslovať obrovskú šmykľavku. Sotva vyliezol do polovice, pošmykol sa a skĺzol z formičky na stôl. „Zvnútra to šlo oveľa lepšie,“ rozčuľoval sa, keď si fúkal obité kolienka...
Ďalšie ráno pribehla Emička do cukrárne ešte nadšenejšia ako predchádzajúci deň. "Babi, čo budeme dnes robiť?" vykríkla hneď vo dverách. „A kde je Daníček?“ spýtala sa, keď v rýchlosti vešala čiapku na vešiak. Bez toho, aby počkala na odpoveď, rozbehla sa k pultu. Tam sedel medovníček Daníček na kraji misky, jednu nožičku skrčenú, druhou pohupoval zo strany na stranu. "Dobré ráno, mladá dáma, už tu na teba hodnú chvíľu čakám! Zober si zásterku a šup-šup...
„Teeeda, tá je ale pocukrovaná!“ žasla Emička. „Veru, veľmi pocukrovaná,“ zdvihol dedko obočie od prekvapenia a hodil nechápavý pohľad na Hanku. „Dnes cukroval Daníček!“ vyhlásila s úsmevom
"Tak a teraz už by sme sa mali naobedovať, počuješ ako ti škvŕka v brušku? Akoby ti tam hral niekto na cimbal," zasmiala sa Hanka. Emička stíchla a skúmavo sa zadívala na svoje bruško. Naozaj začula nejaké zvuky. „Len aby odtiaľ nevyskočil zas nejaký medovníček!“ vykríkla naliehavo. Daníček sa zarazil a...
Babička sa pozrela na vykrojené medovníčky a spýtala sa: „Tak ich dáme piecť?“ „Jasné!“ zvolalo dievčatko a bežalo otvoriť rozohriatu rúru. Vtedy babička nenápadne vybrala z vrecka fľaštičku, kvapla z nej na jedného panáčika a hneď ju zase schovala. Až potom vložila plech do rúry...
Sotva slnko vyskočilo nad obzor, rozletěli sa dvere cukrárne. „Babííí, už som tu!“ Cukrárka sa prudko otočila a uvidela Emičku radostne poskakujúc po miestnosti. Vo dverách stála jej mamička, Hankina dcéra: „Dnes vôbec nemohla dospať. Sotva začalo svitať, vyskočila z postele...
V Slniečkovom údolí pod Inoväťovými vrchmi, niekde blízko Dúhového vodopádu, bola malá dedinka. Kedysi sa volala Horná Ves. Alebo Dolná Lehota? Pôvodný názov už dávno upadol do zabudnutia. Dnes jej všetci hovoria Perníčkovo...