Lúka za stodolou sa trblietala pod ranným slnkom. Okolo kvitli nevädze, ďatelina i margarétky a medzi nimi poletovali včely ako malé zlaté iskričky. Uprostred stáli úle – farebné domčeky, každý inak natretý.
„Každý úľ je ako jedno veľké mesto,“ vysvetľoval dedko, keď došli bližšie. „A v tom meste žijú tisíce včiel. Každá má svoju prácu, rovnako ako ľudia: niekto je pekár, iný stavia domy, ďalší upratuje ulice alebo sa stará o deti.“
Emička sa zadívala na úľ, odkiaľ vyletovali a zase sa do neho vracali včely. „A kto je starosta?“ spýtala sa zvedavo.
„Kráľovná,“ odpovedal dedko vážne. „Je jediná, kto kladie vajíčka. Bez nej by mesto nemalo nových obyvateľov. O včeliu rodinu sa ale starajú hlavne robotnice – to sú také usilovné gazdinky. Nosia peľ a nektár, ako keby do mestských pekární nosili múku a med, aby bolo čo jesť. Iné včielky sú zase staviteľky – z vosku stavajú plásty, ktoré slúžia ako domčeky pre larvičky aj komory na med. Potom tu máme upratovačky – tie stále čistia bunky, aby boli pripravené na nové vajíčko alebo zásoby. Niektoré sú aj zdravotné sestričky – kŕmia larvičky sladkou kašičkou a starajú sa o ne, kým nie sú silné.“
Emička sa usmiala: „Tak to je vážne celé mesto! A čo tí, čo strážia?“
Dedko sa pousmial. „Áno, máš pravdu. Pri vchode do úľa stoja strážkyne – tie sú ako policajtky alebo vojaci. Kontrolujú, kto smie dovnútra. Ak by chcela prísť cudzia včela alebo osička a ukradnúť med, hneď ju vyženú.“
„A čo tí veľké, neohrabané trúdy?“ vyzvedala ďalej Anička.
„Trúdy?“ usmial sa dedko. „Tie sú trochu ako princovia. Nemajú žihadlo, nevedia nosiť peľ ani stavať. Ale majú jednu dôležitú úlohu – pomáhajú, aby sa mohli narodiť ďalšie včely. A to je pre včelí svet veľmi dôležité.“
Emička si zamyslene povzdychla: „Takže naozaj každý vie, čo má robiť…“
„Presne tak,“ prikývol dedko. „A keď všetky včely robia svoju prácu, mesto v úli krásne funguje. Nikto sa nefláka, každý je potrebný. Preto sa tiež hovorí, usilovný ako včielka.“
Dedko opatrne otvoril veko úľa a pustil dovnútra trochu dymu. Včely sa upokojili a Emička nazrela dnu. Videla plásty obalené včelami – vyzeralo to ako zlatohnedý pohyblivý koberec.
Zrazu jedna včela pristála Emičke na vrecku a hlasno zabzučala. Medovníček Daníček vyskočil a Emička sa zľakla.
„Jééé, dedko!“ vykríkla a chytila ho za rukáv.
„Len pokoj,“ povedal ticho dedko a fúkol z dymáku trochu dymu. Včielka odletela. „Len si ťa chcela obzrieť. Včely sú zvedavé rovnako ako ty.“ „Zato mňa skoro zožrala!“ sťažoval sa Daníček. „To bola nejaká zmutovaná včela, obrovská, hovorili ste, že včielky sú malé…“ brblal medovníček a držal sa Emičkinho vrecka, aby sa upokojil. Od strachu mu totiž tĺklo srdiečko div že mu nevyskočilo z hrude!
Dedko naňho pobavene pozeral a potom zaspomínal:
„Vieš, keď som bol malý, vzal ma k úľom môj otecko – Emičkin pradedko. Ja som bol nedočkavý, nechcel som rukavice, myslel som si, že som hrdina. A vieš čo? Pichlo ma hneď päť včiel naraz! Utekal som cez celú lúku, plakal, ale ocko ma dobehol a snažil sa ma upokojiť. Naučil ma, že k včelám sa musí s rešpektom. Odvtedy viem, že najväčšia sila je pokoj.“ Emička sa usmiala a snažila sa dýchať pomaly, aby bola rovnako pokojná ako dedko.
