Ráno si Hanka zamiesila všetky cestá, z ktorých bude dnes piecť a išla pre Emičku. Keď sa vrátili do cukrárne, dedko pobehoval sem a tam a chystal si vybavenie na stáčanie medu. „Dedkooo, vezmeš ma so sebou do včiel?“ rozbehla sa Emička za dedkom a hodila sa mu do náručia. „Iste, počítam s tebou, už som ti nachystal oblečenie. Pozri!“ povedal a ukázal smerom k pohovke, na ktorej ležala detská včelárska kombinéza, klobúk a rukavice. Toto krásne vybavenie dostala Emička od starých rodičov vlani a ešte nebola príležitosť ho použiť. Až dnes. Dievčatko priskočilo k pohovke a začalo sa súkať kombinézy.
„Zabalila som vám na desiatu syrové toasty a cesnakové slimáky,“ volala babička na dedka z kuchyne. „Sladkého budete mať asi dosť,“ dodala s úsmevom. Krik prebudil medovníčka Daníčka, ktorý vyskočil zo svojho spacieho obrúska na parapet. „Kam sa ide? Čo budem mať na desiatu ja?“ začal vyzvedať, ale ako bol rozospatý, stratil rovnováhu a spadol rovno na jeden z toastov. Toast bol mäkučký a medovníček sa na ňom začal váľať ako v perinách. Emička sa rozchichotala. „Dedko, vezmeme Daníčka do včiel? Bude nám ešte veselšie!“ prosebne pozerala na dedka. „No, len aby som z toľkej veselosti neprišiel o nervy,“ povzdychol si a teraz sa rozosmiala pre zmenu Hanka. Emička dala dedkovi pusu na líce a strčila si medovníčka Daníčka do vrecka.
Medzitým sa pokojne obliekol aj dedko, vzal desiatu, vodu, pobozkal babičku Hanku a šiel sa obuť. Emička už poskakovala v predsieni, na sebe kombinézu, rukavice, v rukách klobúk a na nohách sandáliky. Dedko sa na ňu udivene pozrel. „Kde máš gumáky?“ „Veď je leto, v lete sa nosia sandáliky. Tieto mám nové, pozri, sú na nich ružové motýliky!“ nadšene ukazovala topánočky dedkovi. „Sú veľmi krásne, ale na prácu pri včelách sa nehodia,“ pokrútil dedko hlavou. „Prečooo?“ vyzvedalo nespokojne dievčatko. „Tých dôvodov je viac…“ začal vysvetľovať dedko. „Po prvé pôjdeme cez vysokú trávu, v ktorej žijú kliešte a keď sa do teba zahryzne taký kliešť, nie je to úplne príjemné. Dokonca to môže byť aj nebezpečné, ak natrafíš na kliešťa, ktorý má dajakú chorobu.“
Emička vytreštila oči. „Naozaj? A ja som si myslela, že kliešte číhajú na stromoch a skáču na ľudí ako malí Spidermani.“ Dedko sa rozosmial. „No, na stromoch môžu byť, v kríkoch tiež, ale že by vedeli skákať…“ pokrčil ramenami a pokračoval vo zozname dôvodov, prečo si obúvajú ku včelám gumáky. „Okrem kliešťov by sa k tým tvojim krásnym sandálikom mohla zatúlať aj nejaká včielka a ak by sa vyľakala, možno by ťa aj bodla.“ Emička otvorila ústa. „Včielky lietajú aj úplne pri zemi?“ „Iste, musia navštíviť všetky kvietky, aj tie úplne najmenšie schované pri zemi,“ poučil ju dedko. Dievčatko prikývlo, že rozumie a začalo si sandáliky vyzúvať.
„No a navyše je ešte tráva mokrá od rosy a bolo by škoda, aby sa tie krásne topánočky zamokrili,“ dodal nakoniec dedko. Keď boli vystrojení, Emička sa ešte pozrela do zrkadla a s úžasom zvolala: „Vyzeráme, ako keby sme šli na Mesiac!“ Dedko prikývol. „Áno, akurát neletíme do vesmíru, ale do včelieho kráľovstva.“ Keď sa priblížili k úlikom, vzal dedko do rúk plechový dymák. Vhodil doňho niekoľko práchnivých triesok, trochu suchej trávy a zapálil. Z komína sa vyvalil voňavý obláčik dymu. „Na čo je to?“ zaujímala sa Emička.
„Dym je pre včely ako mäkká deka,“ vysvetľoval dedko. „Trošku ich pošteklí v ňufáku a ony si myslia, že by mohlo niekde horieť. Radšej si nacucajú med do brušiek, a keď sú napapané, nemajú chuť sa hádať.“ „Rovnako ako králiček Kubíček, s plným bruchom nemôže ani skákať, nie to ešte sa dohadovať,“ vykukol zrazu z Emičkinho vrecka medovníček Daníček. Emička sa rozchichotala. Po chvíľke sa upokojila, chytila dedka za ruku a ticho sa naňho pozrela. Je pripravená navštíviť včelie kráľovstvo.
