„Babííí, babííí, priletel bocian!“ začula Hanka Emičkin krik od bránky. Sotva začínalo svitať, ale Hanka už bola hore a chystala raňajky. „Bocian?“ čudovala sa. „Veď tie prileteli z teplých krajín už pred dvoma mesiacmi…“ hovorila si sama pre seba, keď sa ponáhľala otvoriť. „Aký bocian, zlatíčko? Už je predsa máj, bociany prilietajú v marci.“ „Ale nieee,“ chytila sa Emička pobavene za hlavu. „K nám priletel bocian! To sa tak hovorí, keď sa narodí bábätko,“ vysvetľovala. „Už sa vám narodilo bábätko?“ prekvapene sa vypytovala babička. „Ešte nie, ale možno sa už dnes narodí. Ideme do pôrodnice,“ povedal Emičkin ocko prešľapujúc vo dverách. „Lucia už čaká v aute,“ dodal netrpezlivo. „Naozaj? No tak utekaj za ňou, my to tu s Emičkou zvládneme,“ povedala babička a vzala vnučku za ruku.
„Je veľmi skoro, nechceš si ešte trochu spinknúť?“ spýtala sa babička, keď prišli s Emičkou dovnútra. „Vôbec, pozri, aké mám veľké oči! Ako orol!“ povedala Emička a roztvorila oči najviac, ako vedela. „No tak si dáme raňajky, ty môj orlík,“ povedala pobavene babička a zamierila si to do kuchyne. Medzi sústami medovníkovej štrúdle Emička premýšľala a potom sa zrazu spýtala: „Babička, ako to bolo, keď sa narodila mamička? Tiež si spala alebo si robila niečo iné? Bola si v pôrodnici? A čo dedko, ten išiel s tebou?“ Babička sa zamyslela a so zasneným pohľadom začala rozprávať. „V noci ma zobudila taká zvláštna bolesť bruška. Len čo som sa zobudila, bolesť zmizla, tak som znovu zaspala. Ale bruško začalo bolieť opäť. A keď som sa zobudila, zas prestalo. Akoby sa so mnou hralo.“ „Mamička bola šibalka,“ povedala veselo Emička. „Máš pravdu. Ale keď to tak urobila po niekoľkýkrát, napadlo mi, že možno už chce ísť von. Zobudila som teda dedka. Ten, poučený z kurzu o príchode bábätiek na svet, bol presvedčený, že máme ešte čas. Chvíľu ležal, potom vstal, obliekol sa a dal si ohrievať párky,“ pokračovala babička a potláčajúc smiech sa pozrela na dedka. „Predsa nebudem hladovať,“ vysvetľoval dedko a Hanka s vnučkou sa zasmiali. „No a potom už sa narodila mamička? Stihol zjesť párky?“ vypytovala sa netrpezlivo Emička, tak babička rozprávala ďalej. „Dedko si uvaril ešte čajík a pustil sa do párkov. Mala som všetko zbalené, sadla som si teda naproti nemu a čakala. Ponúkol mi párok, tak som kúsok zjedla. Spoločne sme sa pri tom smiali, ako budeme dieťatku rozprávať, že v noci, než sa narodilo, sme si v pohodičke ešte zjedli párky,“ povedala babička a usmiala sa na dedka. „A teraz už má to naše dieťatko svoje vlastné deti,“ dodal a chytil babičku za ruku.
Emička sa napila teplého mliečka, pohodlnejšie sa usadila na stoličke a pozrela na babičku, aby vedela, že môže rozprávať ďalej. „Do pôrodnice sme dorazili ešte potme. A tam som zistila, že mamička si zo mňa robila len srandu a narodiť sa ešte nechce,“ rozosmiala sa zo srdca babička. „A zostala si v pôrodnici?“ zaujímala sa Emička. „Nieee, vrátili sme sa domov do postele. Mamička sa potom narodila o dva dni neskôr,“ zakončila svoje rozprávanie babička. „Hmm, a narodila sa v noci alebo cez deň?“ vypytovalo sa dievčatko ďalej. „Skoro ráno sme šli do pôrodnice a mamička sa narodila popoludní,“ upresnila Hanka. „Tak neskoro? Dúfam, že sa dedko stihol najesť!“ mala Emička starosť. „Áno, stihol,“ odpovedala so smiechom babička.
Po raňajkách Emička pomáhala Hanke s ovocnými košíčkami. Linecké cesto odpočívalo od včera v chladničke. Hanka ho pred raňajkami vytiahla, aby povolilo. Zatiaľ čo babička chystala suroviny na krém, Emička vyberala ovocie, ktorým sa budú košíčky zdobiť. Medovníček Daníček sa ponúkol, že košíčky vytvaruje. „A nezabudni ich najskôr vymastiť maslom,“ pripomenula mu Emička. Daníček prikývol, vzal košíček a otočil ho hore dnom. Aby nemusel stále chodiť pre košíčky, naukladal si ich do dlhého radu. Potom nabral kúsok zmäknutého masla a každý jeden košíček masloval pekne zo všetkých strán, až sa mu z tej námahy zaleskli na čele kvapky cukrového potu. Králiček Kubíček mu pomáhal. Skočil do máselničky, na labky sa mu nalepilo maslo, potom preskočil hore na vrch otočeného košíčka a kĺzal sa kým nebol povrch celý namaslovaný. Čím ďalej bol od máselničky, tým viac košíčkov musel preskákať, aby sa dostal k nenatretému, a tým to bola väčšia zábava.
Keď tak namastili všetky košíčky, vrhli sa na tvarovanie. Daníček vzal kúsok cesta a začal ho pritlapkávať na košíček. Kubíček vyskočil hore a cesto udupkával, aby v ňom neboli bubliny. Sotva sa dostali k druhému košíčku, pribehla im na pomoc Emička. Keď videla ich dielo, chytila sa za hlavu. „Chalaniii, takto sa košíčky nerobia! Maslujú sa predsa zvnútra. Aj cesto sa vkladá z vnútornej strany,“ poučovala svojich medovníkových kamošov dievčatko. Medovníček Daníček si dal ruky vbok a rozčúlene spustil: „Takéto patálie, raz sa dáva cesto zvonku, inokedy zvnútra, kto sa v tom má vyznať?“ Králiček Kubíček nič nepovedal, ale napaprčený odhopkal preč. Babička sa trochu zasmiala a potom povedala láskavým hlasom: „Našťastie máte zatiaľ len dva košíčky, tak to nie je taká katastrofa. Maslo utrieme obrúskom, natrieme zvnútra a s cestom to už pôjde rýchlo, pomôžem vám.“ „Ja vám tiež pomôžem!“ pridala sa Emička. Babička s vnučkou maslovali a Daníček poskakoval po ceste vo vnútri košíčkov ako na trampolíne. Ušiačik Kubíček zavetril nejakú zábavu a zanedlho už prehopkával z jednej cestovej trampolíny do druhej. Bolo im všetkým veselo akoby ani nepracovali. Zrazu začuli zvoniť telefón. „Že by už priletel ten bocian?“ spýtala sa babička a rýchlo sa ponáhľala hovor zdvihnúť.
