Jar pootvárala všetky púčiky. Po krajine sa rozprestrela prekrásna zmes kvetinových vôní. Veľká noc prešľapovala v predsieni a v Hankinej cukrárni to voňalo vanilkou, citrónovou kôrou a hrozienkami. Upečené veľkonočné mazance vyskakovali z rúry jeden za druhým ako čerstvo vyliahnuté kuriatka zo škrupiniek. Na pulte už bol celý les mazancov! Inokedy by okolo nich medovníček Daníček veselo poskakoval alebo na ne liezol a kĺzal sa dolu, dnes ale nemal na nejaké šantenie ani pomyslenie. Bol smutný a cítil sa osamelý. Jeho najlepšia, a vlastne jediná, kamarátka Emička naňho nemala čas. Od rána sa hrala so sesternicou Karolínkou, ktorá prišla k babičke na veľkonočné prázdniny.
Dievčatá prebaľovali, kŕmili a uspávali bábiky, vozili ich po cukrárni i po dvore, navliekali koráliky na náramky,… Jednoducho samé dievčenské alebo iné nemedovníčkovské hry. Dievčatá veselo pobehovali, štebotali a smiali sa a medovníčka trochu bolelo jeho medové srdiečko. Už-už mu po tvári začínala stekať cukrová slzička, keď sa ozval babičkin hlas: „Tiež by si chcel seberovného kamaráta, však!“ Daníček zvesil hlavu a sotva znateľne prikývol. Babičke bolo jasné, čo medovníčka trápi a rada by mu pomohla. Na chvíľu sa zamyslela. Rozmýšľala tak úporne až sa Daníčkovi zdalo, že sa jej z vlasov dymí ako z horúceho medovníka. Zrazu si spomenula na tajomnú fľaštičku, ktorú mala stále v zástere a usmiala sa. „Čo keby sme ti nejakého kamaráta upiekli?“ navrhla a tajomne žmurkla na Daníčka. Potom vzala plech s vykrojenými medovníkovými zajačikmi, otvorila fľaštičku, na jedného zajačika kvapla kúzelný elixír a šupla plech do rúry. Medovníček všetko sledoval a hovoril si sám pre seba: „Tak takto som sa narodil…“
Upečené králiky dala babička vychladnúť na pult vedľa teplých veľkonočných dobrôt. Daníček pochodoval okolo plechu a skúmavo si králiky prezeral. Neobjavil nič nezvyčajné, tak sa sklamane popratal za jeden z mazancov. Sadol si, oprel sa chrbtom o obrovskú mazancovú horu a zaspal. Keď sa zobudil, bolo v cukrárni ticho. Nikde nikto. Vyskočil na parapet a pozrel sa von. Babička s dedkom sedeli pri stole v záhrade, popíjali popoludňajší čaj a sledovali vnučky, ako skáču na trampolíne. Medovníček bol ešte smutnejší. Sadol si a schoval tvár do dlaní. Zrazu však začul nejaké zvuky…
„Hop, hop, hop!
Až po strop!
Hopi, hopi, hopi,
preskočíme kopy,
zahladíme stopy,
hopi hopi hopi!“
Daníček sa rozhliadol po cukrárni. Všimol si, ako niečo vyletovalo spoza mazancov a zase za nimi mizlo. Vstal a opatrne vykročil tým smerom. Zrazu to „niečo“ skočilo rovno pred neho a zastalo. „Kto si a čo to robíš?“ spýtal sa prekvapený medovníček. „Som veľkonočný zajačik a skáčem. To my králiky robíme zo všetkého najradšej. Pridáš sa?“ Daníček nadšene prikývol a skúsil vyskočiť, ale tak vysoko ako králiček to nedokázal. Potom dostal nápad. Rozbehol sa a skúsil vyskočiť na jeden z mazancov. Ale kdeže! Tá veľká hora bola ešte trochu teplá, hlavne však úplne hladká a klzká. Snažil sa vyškriabať hore, ale vôbec mu to nešlo. Rozhliadol sa okolo a na konci pultu zbadal ležať vidličku. Dobehol k nej a odtiahol ju k najbližšiemu mazanci. Pokúsil sa ju oň oprieť, ale vidlička bola celkom ťažká. Zajačik ho chvíľu pozoroval, potom prihopkal k nemu.
„Potrebuješ pomoc?“ spýtal sa. Daníček prikývol a králiček sa hneď pustil do práce. Spoločne opreli vidličku o mazanec a medovníček po nej vyliezol hore ako po rebríku. Keď bol hore, začal skákať ako na trampolíne. Mazanec bol mäkučký a tak Daníček vyskakoval veľmi vysoko. A králiček s ním. Spoločne skúšali saltá a iné akrobatické kúsky a bolo im veselo.
Zrazu sa otvorili dvere cukrárne. Medovníček s králičkom sotva stačili zoskočiť a skryť sa za jeden z mazancov. Susedka si prišla vyzdvihnúť svoju veľkonočnú objednávku. Hanka jej zabalila mazanec a do krabičky začala ukladať zajačiky. Všimla si, že na plechu jeden chýba, ale nič nepovedala. Urobila totiž niekoľko králikov navyše. Keď susedka odišla, povedala Hanka polohlasne: „Daníček, kdeže si sa schoval, nevidel si medovníkového zajačika? Niekam sa mi stratil.“ Daníček neodpovedal. Ticho sedel za mazancom vedľa zajačika a ani nedýchal. Bál sa, že mu vezmú nového kamaráta. Po chvíľke prišla Emička a pýtala sa na Daníčka. „Od obeda som ho nevidela,“ povedala babička.
„A zmizol aj jeden medovníkový zajačik,“ dodala. Emička začala prehľadávať cukráreň a keď medovníčka nenašla, posmutnela. Z predstavy, že už Daníčka nikdy neuvidí, sa jej urobilo ťažko. Zrazu si Hanka všimla za jedným z mazancov kúsok dlhého uška. Ticho poklepala Emičke po ramene a ukázala tým smerom. Spoločne nakukli za chladnúcu horu a čo nevideli! Krčil sa tam medovníček Daníček s medovníkovým zajačikom. Obaja sa triasli strachom z odhalenia. Emička chytila Daníčka do náručia. Od radosti s ním začala tancovať a robiť piruety po celej cukrárni, až sa medovníčkovi zatočila hlava. Hanka opatrne chytila zajačika do rúk. Daníček to uvidel a takmer zúfalo vykríkol: „Nieee, neberte mi kamaráta!“
Emička spozornela. „Akého kamaráta?“ spýtala sa. Hanka ukázala vnučke zajačika a tá priskočila k nej a začala si zajačika prezerať. Ten zrazu urobil hop a odskákal na koniec pultu. Daníček dobehol k nemu, otočil sa smerom k Emičke s babičkou a dal si ruky v bok. Nahodil nepriateľský výraz a varoval je: „Nepribližujte sa! Králiček je pod mojou ochranou!“ Vyzeral pri tom tak smiešne, že sa Hanka musela smiať. Emička chvíľu nechápavo pozerala a potom radostne zatlieskala. „Babí, to je skvelé, že máme nového kamaráta! Má nejaké meno?“ Hanka pokrčila ramenami a pozrela sa na dvoch medovníkových kamošov. Zajačik kukal trochu nechápavo. Daníček sa zamračil: „To je môj kamarát! A meno zatiaľ nemá.“ „Mohla by som sa s ním tiež kamarátiť, prosím?“ spýtala sa Emička. Medovníčkovia sa na seba pozreli a prikývli. Potom dievčatko pristúpilo bližšie a povedalo: „Si veľmi pekný králiček, nechcel by si byť Kubíček?“ Králiček sa usmial a odhopkal k mazancovej hore. Daníček sa rozbehol za ním. Behali medzi pečivom ako v labyrinte, schovávali sa a Emička ich hľadala. V cukrárni bolo opäť veselo.
