Sotva slnko vyskočilo nad obzor, rozleteli sa dvere cukrárne. „Babííí, som tu!“ Cukrárka sa prudko otočila a uvidela Emičku radostne poskakujúc po miestnosti. Vo dverách stála jej mamička, Hankina dcéra: „Dnes vôbec nemohla dospať. Len čo začalo svitať, vyskočila z postele, že musí utekať k babičke,“ vysvetľovala a krčila pri tom ramenami. „To je v poriadku, my máme dnes veľa práce,“ povedala babička a sprisahanecky žmurkla na vnučku.
„Raňajkovala si?“ spýtala sa Hanka, keď zostali samy.
„Noo… vlastne nie,“ sklopila Emička zrak.
„A dala by si si čerstvý tvarohový závin s teplým kakaom?“ spýtala sa babička.
„Anoooo!“ vykríkla vnučka a usadila sa k stolu.
Babička pred ňu položila tanierik so závinom a hrnček s vymodelovaným usmievavým medovníkovým panáčikom. „Než to spapáš, idem pre dedka, potrebujeme jeho silné ruky,“ dodala tajomne.
Raňajky zmizli v Emičkinom brušku a keď odkladali riad zo stola, zjavil sa dedko s vysúkanými rukávmi. Babička ho chytila za ruku a doviedla do skladu potravín, kde úplne vzadu stála veľká drevená skriňa. „Mohol by si ju odtiahnuť, prosím?“ požiadala dedka a on sa bez váhania pustil do práce. Nešlo to tak ľahko, ako si predstavoval, skriňa bola plná múky a kakaa. Rovnako ako v rozprávke o veľkej repe požiadal dedko o pomoc babičku aj vnučku. Poriadne sa zapotili, ale nakoniec sa im skriňu podarilo odsunúť. Emička za ňu opatrne nakukla. Mala obavy, aby odtiaľ na ňu niečo nevyskočilo. V stene uvidela malé dvierka na zámok. Babička odniekiaľ vytiahla kľúčik a strčila do kľúčovej dierky. Dvierka sa otvorili a miestnosť zahalila neznáma vôňa. Vnútri bola polička s niekoľkými kuchárskymi knihami, košík s formičkami a jedna malá fľaštička bez etikety. Na jednej strane fľaštičky bola namaľovaná modrá kvapka, na druhej červená. Babička vzala fľaštičku a strčila si ju do vrecka na zástere. „Vyberieš nejaké pekné vykrajovačky?“ spýtala sa, keď podávala vnučke košík. Nakoniec vytiahla ešte jednu starú zaprášenú kuchársku knihu. Oprášila ju a otvorila niekde uprostred. Stránky boli už zožltnuté a trochu ušmudlané od cukru a škorice. Sadli si k stolu. Až potom Emička uvidela obrázok medovníčkového chlapčeka vedľa nejakého textu. Zatiaľ nevedela čítať, ale spoznala už niektoré písmenká. „K…Ú…to ďalšie nepoznám. Čo je tam napísané, babi?“ „Kúzelné medovníčky,“ odpovedala Hanka zasnene akoby si spomenula na nejaký príjemný zážitok z minulosti. „A dnes si ich upečieme!“ dodala rozhodne a vstala od stola.
Spoločne nachystali na pracovný stôl všetko potrebné podľa receptu: med, múku, cukor, vajíčko, medovníkové korenie, jedlú sódu a maslo. Emičke hlavou lietalo množstvo myšlienok. Ako také tajomné medovníčky vyzerajú? Ako chutia? A čo je na nich vlastne tajomné? „Tentoraz pripravíš cesto úplne sama,“ prerušila jej myšlienky babička. Emička sa trochu vyľakane spýtala: „A budeš mi radiť?“ „Samozrejme,“ odpovedala Hanka chápavo. Keď dievčinka preosievala múku, pozerala sa von, ako krásne sneží a zabudla, koľko lyžíc múky už preosiala. Skončila teda a pokračovala so zvyšnými surovinami. Keď mala všetky v mise, babička zapla hnietač a spoločne sledovali, ako vzniká cesto. Potom ho dievčatko vybralo na dosku a snažilo sa rozváľať plát. Veľmi to nešlo, cesto sa príliš lepilo k doske aj k valčeku. „Dala si všetky suroviny podľa receptu?“ spýtala sa babička znepokojene. „Áno. Teda okrem múky, neviem, či som jej dala dosť,“ priznalo dievčatko smutne.
„Nevadí, to napravíme,“ upokojila ju babička a začala cesto zoškrabávať späť do misy. Potom priniesla múku, lyžicu a sitko. Emička pridala ďalšiu múku a znovu zapli hnietač. Vybrali cesto na dosku. Už sa nelepilo. Malá cukrárka sa snažila vyváľať plát, išlo to ale ťažko. „Uff, to je náročná práca,“ povzdychla si a zotrela si z čela kvapôčky potu. Navyše sa po okrajoch začalo cesto rozpadať. „Babííí, prečo to ide tak ťažko?“ zúfalo volalo dievčatko. „Asi sme tej múky pridali veľa,“ povedala s povzdychom babička a potom sa usmiala. „Nič to, chybami sa človek učí. Upečieme tento plát vcelku na strúhanie a zajtra urobíme guľôčky!“ rozhodla babička. „A čo bude s kúzelnými medovníčkami?“ so slzami na krajíčku vyzvedala Emička. „Tie upečieme z nového cesta. Tentokrát sa určite podarí,“ usmiala sa babička, zotrela vnučke slzičku z tváre a začala znovu nosiť na stôl potrebné prísady.
