Na Veľkonočný pondelok ráno sa dedko chystal šibať k Emičke a jej mamičke. Perníček Daníček pochodoval okolo a premýšľal, čo bude robiť, keď dnes Emička nepríde. Má síce nového kamaráta, ale ten zatiaľ nepozná toľko zaujímavých vecí a hier. Najradšej by len skákal, vyskakoval, poskakoval alebo niečo preskakoval. Babička pozerala na Daníčka a potom dostala nápad! „Dedkooo! Čo keby som ti na to šibanie pribalila spoločníka?“ Dedko sa prekvapene zadíval na babičku a tuho sa zamyslel… „Akého pomocníka?“ spýtal sa, keď na nič neprišiel. „Predsa Daníčka!“ Povedala s úsmevom babička a dedko pozeral ešte prekvapenejšie. Zato Daníček zbystril. Že by ho konečne pustili mimo cukráreň? Že by na vlastné oči videl vonku kvety, cítil ich vôňu, že by videl farebné motýliky a počul bzučať včielky, ktoré vyrábajú med do medovníčkov? A že by videl, ako vyzerá Emičkina izbička? Tak to by bola paráda! V duchu si veľmi prial, aby dedko súhlasil.
Kým stačil dedko zareagovať, vyskočil celý natešený a začal poskakovať po stole. „Ano anooo, prosííím, zober ma so sebou! Budem ti nosiť vyšibané vajíčka!“ Dedko se zasmial, v zápätí však zvážnel. „No, ja neviem, či je to dobrý nápad. Svet mimo cukráreň je pre perníčky dosť nebezpečný. Aby mi ťa cestou nezjedla dáka hladná mačka,“ povedal ustarane a pozrel sa na Daníčka. Ten sa vyľakal. Mačka? Čo to je? A prečo by ma jedla? „Vieš určite, že to chceš riskovať?“ spýta sa dedko perníčka a ten zaváhal. Už si vôbec nebol tak istý. Rozhliadol se vôkol seba a keď uvidel králička Kubíčka, spýtal sa roztraseným hlasom: „P-pôjdeš t-tiež šibať?“ Kubíček sa naňho pozrel, dvakrát si poskočil a povedal: „Kdeže, ešte nepoznám ani celú cukráreň a už by som sa mal nechať zjesť?“ povedal rozhodne a pre istotu odhopkal preč.
To Daníčka veľmi nepovzbudilo. So strachom, ale aj nádejou, že možno zase niečo vymyslí, sa obrátil na babičku. Tak rád by sa šiel pozrieť von, ale nechcelo sa mu kvôli tomu riskovať život. Hanka sa naňho pozrela s pochopením a povedala: „Urobíme ti ochranný kryt, niečo ako kozmickú loď pre perníčkových prieskumníkov. Ak teda dedko bude súhlasiť a vezme ťa so sebou…“ Daníček pozrel na dedka a ten prikývol. „Jupí jupíííí, pôjdem do sveta! To bude Emička prekvapená!“ veselo poskakoval perníček, potom sa ale zrazu zarazil: „Potrebujem korbáč! Kde ho vezmem? Kto mi ho upletie? Ja to neviem!“ „A naozaj ho potrebuješ? Emička bude mať radosť, aj keď budeš bez korbáča,“ utešovala ho babička. „No nie, to nejde! Ako by som mohol šibať bez korbáča?!“ vzlykal zúfalo perníček. „Dobre teda, ale z čoho ho chceš upliesť?“ spýtala sa babička Daníčka, no pozerala pri tom na dedka. „Na vŕbe také maličké prútiky nenájdeme,“ pokrčil ramenami dedko a šiel si obliecť sviatočnú košeľu.
Perníček bezradne pochodoval po pulte sem a tam, potom zase sem a zase tam… „Už to mám!“ vykríkol zrazu, až sa Hanka trochu vyľakala. „Podáš mi, prosím, špáradlá?“ spýtal sa Daníček. Babičku jeho požiadavka prekvapila, ale podala mu špáradlá a s rukami založenými na prsiach pozorovala, čo s nimi panáčik vymyslí. Chytil do rúk dve špáradlá a pokúšal sa ich okolo seba omotať, ale jedno sa mu zlomilo. Vzal si teda iné, ale to sa zlomilo tiež. Rovnako tak tretie aj štvrté. Hanka sa na jeho trápenie nemohla ďalej pozerať, pohladila ho po vláskoch a povedala: „Môj milý Daníček, špáradlá sú málo ohybné, z nich sa ti korbáč upliesť nepodarí.“ „A podarí!“ odpovedal a odhodlane vytiahol ďalšie špáradlo, ale dopadlo ako tie predchádzajúce.
Povzdychol si a vytiahol ďalšie špáradlo. Hanka zakrútila hlavou a išla k chladničke. Z nej vytiahla jeden malý syrový korbáčik. Ozdobila ho farebnými saténovými stužkami, ktoré používala na balenie perníčkov do celofánu. Syrový korbáč niesla smerom k Daníčkovi. Ten ešte stále neúnavne skúšal ohýbať špáradlá. „Čo by si povedal na takýto korbáč?“ prerušila jeho snaženie. „Jééééj! To je nádhera!“ povedal ohromený perníček a s úžasom si korbáč prezeral. „Ďakujem!“ vykríkol následne a poslal babičke vzdušný bozk ako to vídal robiť Emičku. Hanka sa musela smiať.
Daníčkova radosť netrvala dlho. Čoskoro si uvedomil, že nepozná žiadnu šibačkovú básničku. Poprosil teda Hanku, či by ho nejakú nenaučila. „Skús tú tradičnú, je jednoduchá: Šibi ryby mastné ryby, kus koláča od korbáča!“ povedala babička a zmizla v sklade. Perníček sa snažil básničku zopakovať. „Šibi ryby suché ryby…“ odriekaval pomaly, keď odniekiaľ vyskočil Kubíček. „Už si niekedy videl suché ryby?“ vysypal zo seba a skákal ďalej. Daníček vrtel hlavou. „To sa mi nejako nezdá, o mokrých rybách tam nič nebolo…“ „Šibi ryby, robím chyby…“ skúšal ďalej králiček. „Ani o chybách!“ chytil sa Daníček za hlavu. „Úplne si ma poplietol, už vôbec neviem, ako to babička hovorila,“ hneval sa perníček a skúšal si spomenúť. „Už to mám!“ zakričal naraz. „Šibi ryby cvičím zhyby“ zvolal tak rozhodne, až sa králiček zľakol.
Urobil hop-hop, ale nevšimol si dedkov hrnček s čajom a skočil rovno dovnútra. „Nieee!“ zakričal perníček a začal bezradne pochodovať okolo hrnčeka. Perníčky sa predsa nemôžu namáčať! Zajačik sa v čaji rozmočí a rozpadne. Zostane z neho len sladká strúhanková kaša. A ja budem zase bez kamaráta… Behalo hlavou panáčikovi. Pokúšal sa vyliezť na hrnček a kamaráta zachrániť. Veľmi mu to nešlo. Povrch hrnčeka bol hladký a príliš kolmý. Potom to skúšal po ušku. Nejakým zázrakom sa mu nakoniec podarilo vyliezť hore. Zhlboka sa nadýchol a potom celý roztrasený nakukol do hrnčeka. Bol pripravený na najhoršie. Čakal perníkovú kašu.
Čo videl, ho ale skutočne prekvapilo. Na dne prázdneho hrnčeka sedel Kubíček a fúkal si narazenú labku. Dedko, našťastie, stihol čaj vypiť.
Perníčkovi spadol zo srdca nie kameň, ale obrovská cukrová kocka. V tej chvíli se objavila babička a všimla si Daníčka na šálke. Čudovala sa, že má čas ešte na nejaké huncúctva, ale keď prišla bližšie a v šálke uvidela zraneného králička, pochválila perníčka za hrdinskú snahu zachrániť kamaráta. Babička opatrne vybrala Kubíčka zo šálky a uložila ho na vankúšik z mäkkých obrúskov. Potom vložila Daníčka i so syrovým korbáčom do jeho „vyhliadkovej rakety“, čo bol vlastne pohár od džemu a podala dedkovi.
