Dedko s Emičkou sa vrátili z vonku celí premrznutí. Keď sa prezliekli a umyli si ruky, na stole na nich už čakal voňavý teplučký čajík. Babička vnučku zabalila do huňatej deky, aby sa zahriala. Druhú deku podala dedkovi a postavila na stôl tanier s bábovkou. „Teeeda, tá je ale pocukrovaná!“ žasla Emička. „Veru, veľmi pocukrovaná,“ zdvihol dedko obočie od prekvapenia a hodil nechápavý pohľad na Hanku. „Dnes cukroval Daníček!“ vyhlásila s úsmevom. Tomu dedko nerozumel už vôbec, krútil hlavou a brblal viac-menej sám pre seba: „Daníček, Daníček… Vnúčika nemáme, chlapec od susedov sa volá Janko, tak kto to je?“ „To je náš nový kamarát! Perníček Daníček!“ vykríkla Emička a vyskočila zo stoličky, až jej spadla deka na podlahu. „A tiež pomocník,“ dodala s pokojom babička. Dedko nebol o nič múdrejší a tak sa radšej venoval ochutnávaniu bábovky.
Emička začala pobehovať po cukrárni a hľadať perníčka Daníčka. Našla ho spať na obrúsku vedľa vianočnej hviezdy. Opatrne ho vzala do dlaní a priniesla ukázať dedkovi. „Toto je perníček Daníček. Sama som ho upiekla,“ povedala hrdo a položila perníčka na obrus. „Ešte ho musím ozdobiť,“ dodala a pozrela sa na babičku. Tá prikývla a podala Emičke zásterku. Potom priniesla pomôcky na prípravu polevy a Emička si zatiaľ nachystala cukor a vajíčko. Z bielka a cukru sa snažila opäť vymiešať polevu. Tretí pokus vyzeral nádejne. Emička miešala ako o život, ale vtom jej miska s polevou vykĺzla a spadla na podlahu. „To nieee!“ zakričalo s brekom nešťastné dievčatko a dalo si ruky cez oči, aby tu spúšť nevidelo. Babička rýchlo priskočila, aby vnučke pomohla. Zodvihla misku zo zeme. „Dobre to dopadlo. Miska spadla na správnu stranu a väčšina polevy zostala v nej,“ vydýchla si babička. Potom vzala čistú varešku a zamiešala polevu. Bola lesklá, biela a krásne držala tvar. Emička snehobielou polevou naplnila vrecúško, odstrihla rožtek a zhlboka sa nadýchla. Potom vzala do ruky perníčka Daníčka a začala zdobiť.
Nakreslila mu očká, veselý úsmev, urobila ozdobné vzory na ručičkách aj na nožičkách, cez bruško gombíky, na hlavičku pár vláskov a nakoniec práškovou farbou ružové líčka. „Jupí! Jupí“ volala radostne, že sa jej tentokrát podarila poleva aj zdobenie. „Toto je ten najkrajší perníček na svete!“ tešila sa tak hlasno, až to Daníčka zobudilo. Hanka pribehla a s uznaním prikývla. Perníček sa Emičke naozaj podaril. Daníček sa začal prezerať od vláskov k nožičkám a bol nadšený. Potom si stúpol a ponáhľal sa k mikrovlnke, aby sa v presklených dvierkach videl ako v zrkadle. Skoro pri tom spadol, keď zakopol o hviezdičku badiánu. „Opatrne, ešte nemáš zaschnutú polevu!“ pobavene ho sledovala babička. Daníček si spokojne prezeral svoj odraz: „Som fešák! Toto je ten najlepší účes, aký som kedy mal!“ povedal pochvalne smerom k Emičke. Tá sa usmiala. Potom sa zadívala von a uvedomila si, že už je celkom tma.
Ozvalo sa klopanie na dvere. To si Emičkin otecko prišiel pre svoje dievčatko. „Ocko, pozri, akého krásneho perníčka som urobila!“ chválila sa. „Tyyy brďo! Ten sa ti naozaj podaril, vyzerá ako živý!“ zhodnotil otec. „Veď on je živý!“ zvolala Emička napoly urazene, ale hneď sa zase nadšene rozbehla k pultu pre bábovku. „Pomáhal babičke cukrovať bábovku, musíš ju ochutnať!“ kričala z diaľky. Otec si vzal jeden kúsok a ochutnal. Potom zdvihol palec hore, aby Emička vedela, že mu chutí. Keď prehltol posledné sústo bábovky, povedal: „A teraz by som ochutnal toho tvojho perníčka.“ „Nie! Ten nie je na jedenie!“ vykríkla Emička zdesene. „Dobre, tak ja si dám na večeru párky,“ povedal s cukajúcimi kútikmi úst. Už sa ale nemohli dlhšie zdržiavať, pretože bolo neskoro. Rozlúčili sa a odišli domov. Hanka si sadla k stolu a začala si robiť zoznam dobrôt, ktoré potrebuje upiecť nasledujúci deň. Potom sa zadívala von, kde stále ticho padal sneh.
