„Tak a teraz už by sme sa mali naobedovať, počuješ ako ti škvŕka v brušku? Akoby ti tam hral niekto na cimbal,“ zasmiala sa Hanka. Emička stíchla a skúmavo sa zadívala na svoje bruško. Naozaj začula nejaké zvuky. „Len aby odtiaľ nevyskočil zas nejaký perníček!“ vykríkla naliehavo. Daníček sa zarazil a prekvapene na ne pozeral. Keď Hanka s vnučkou videli jeho nechápavý výraz, hlasno sa rozosmiali.
Po chutnom obede babička povedala Emičke: „A teraz pripravíme bielkovú polevu a nášho nového kamaráta ozdobíme! Daníček bude ten najkrajší perníček široko ďaleko.“ Emička nadšene prikývla a pozerala pritom na Daníčka, akože sa má tiež tešiť. Potom Hanka s Emičkou spoločne pripravili všetko potrebné na prípravu polevy: mištičku, varešku, púdrový cukor, sitko, vajíčko a dva poháre. Emička jemne buchla vajíčkom o pohár, aby škrupina praskla, potom ju prstíkmi rozdelila na dve polovice a opatrne nad pohárom prelievala žĺtok z jednej polovice do druhej, pričom bielok stekal do pohára. Dobre vedela, že do polevy na perníčky ide bielok, nie však žĺtok, z neho tam nesmie byť ani kvapôčka, a tak dávala veľký pozor, aby žĺtok nepoškodila. Našťastie sa jej to podarilo.
Potom preosiala púdrový cukor a začala miešať. Poleva postupne zbelela ako zimná krajina za oknom. Keď mala Emička pocit, že poleva je hotová, preložila ju do vrecúška, odstrihla rožtek a vzala do ruky perníčka Daníčka. Polevou mu spravila očká, noštek, široký úsmev, gombíky a nejaké ďalšie ozdobné čiarky na rukách a na nohách. Poleva však bola príliš riedka a začala sa roztekať. Po chvíli už mal panáčik namiesto očiek hrubú čiaru, namiesto gombíkov len nejaké šmuhy a úsmev sa mu tiež skrivil. „Jaj! Vyzerám ako snehuliak na jar!“ zvolal Daníček pobavene, zatiaľ čo mu poleva stekala z ručičiek. Emička naňho zdesene pozerala a bezradne ukazovala tú skazu babičke. „No áno, musíme pridať cukor, aby bola poleva hustejšia,“ povedala Hanka a Emička preosiala do misky ešte pár lyžíc cukru.
Potom do misky vrátili aj polevu z vrecka a znova sa miešalo. Tentokrát po zdvihnutí lyžičky zostal v poleve špicatý kopec, ktorý sa vôbec nezmenšoval. Dievčatko zajasalo: „Teraz už sa neroztečie!“ Medzitým babička opatrne zotrela roztečenú polevu z perníčka najskôr suchou a potom trošíčku navlhčenou kuchynskou utierkou. Keď bola opravená poleva vo vrecúšku, odstrihnutý rožtek a Daníček čistý, pustila sa Emička znovu do zdobenia.
„Poleve sa vôbec nechce z vrecúška,“ povzdychla si celá červená od námahy, keď z celej sily zvierala vrecúško s polevou v pästičke. Nakoniec sa jej podarilo urobiť tenkú bielu rovnú čiaru, tá sa ale uprostred roztrhla. A trhali sa aj ďalšie čiarky a vlnovky. Očká odpadli úplne. „Ako to?“ čudovala sa Emička. Perníček Daníček sa postavil na nôžky a prezeral si to dielo. „Teraz pre zmenu vyzerám ako ošklbanček,“ zhodnotil rozpačito, zatiaľ čo mu z ramienka spadol ďalší kúsok polevy. Dievčatko už z toho bolo nešťastné, ale babička sa ho snažila upokojiť: „Keď sa ti nedarí, sprav si prestávku a venuj sa chvíľu niečomu inému. Potom sa vráť k tomu, čo si robila a ono to pôjde lepšie.“
„Zamyslene hladila vnučku po vlasoch, keď sa vo dverách objavil dedko, biely ako snehuliak. „Princezná, čo keby si sa obliekla a išla so mnou von? Je tam tooooľko snehu, že som takmer nenašiel chodník! Chceš postaviť snehuliaka?“ spýtal sa a funel pri tom ako parná lokomotíva, takže bolo jasné, že mu odhŕňanie snehu dalo zabrať. „Ánooooo!“ vyskočila Emička a natešene zatlieskala rúčkami. Potom bežala do predsiene pre šál, čiapku, rukavice a zimnú kombinézu, obliekla sa a čakala na dedka, ktorý si narýchlo vypil šálku čaju na zahriatie.
„Topánky nepotrebuješ?“ spýtal sa pobavene, keď videl, že vnučka čaká pri dverách v ponožkách. „O-ou! Áno,“ chytila sa Emička za hlavu a rozosmiala sa. Keď boli vonku, Hanka piekla bábovky a jedným očkom pozorovala Daníčka, ako stojí pri okne a sleduje, čo sa deje vonku. Veľmi sa mu páčilo, ako sa kotúľali gule na snehuliaka i ako mu potom urobili tvár a do ruky vložili metlu. A čo potom keď hádzali snehové gule cez plot do záhrady. To bola zábava! Rád by si to tiež vyskúšal a spýtavo sa pozrel na Hanku.
Tá pochopila a láskavým hlasom povedala: „Chcel by si ísť za nimi, však? Zatiaľ ale nie si dokončený, tak by bolo lepšie, keby si nám pomáhal vo vnútri. Chceš pocukrovať bábovku? Cukor je taký sneh pre perníčky.“ Sprisahanecky žmurkla na perníčka a ten začal radostne poskakovať po parapete. Preložila ho na pult vedľa teplej bábovky a postavila pred neho misku s cukrom. Perníček naberal prášok do malých ručičiek, veselo pobehoval okolo bábovky a hádzal na ňu cukrové gule. Rovnako ako Emička s dedkom hádzali gule zo snehu.
Cukor sa rozletoval do všetkých strán. O chvíľu bola pocukrovaná nielen bábovka, ale aj Daníček, pult a kúsok podlahy. Pri pohľade na to behajúce biele čudo sa Hanka hlasno rozosmiala. Potom chytila perníčka do rúk a fúkala z plných pľúc, kým nebol z toho cukrového snehuliaka zase zlatohnedý perníček.
Perníčky rád každý zdobí
polevu však nevyrobí,
kto nezdolá prekážky
za pomoci varešky.
