3. KÚZELNÉ MEDOVNÍČKY

Emička znovu nabrala všetky potrebné prísady do misy. Tentokrát sa naplno sústredila, aby dala od všetkého potrebné množstvo. Babička stála pri nej a tešila sa, ako vnučke to pečenie ide. Predstavovala si, ako im práca pôjde od ruky až bude Emička väčšia a budú si môcť prácu rozdeliť. Tentokrát sa cesto naozaj podarilo. Nelepilo, nedrobilo sa, vaľkalo sa jedna radosť. Emička bola na seba hrdá a pustila sa do vykrajovania. Z tajomnej skrinky si vybrala formičku medovníkového panáčika. Na plech sa vošli akurát štyria. Babička sa pozrela na vykrojené medovníčky a spýtala sa: „Tak ich dáme piecť?“ „Jasné!“ zvolalo dievčatko a bežalo otvoriť rozohriatu rúru. Vtedy babička nenápadne vybrala z vrecka fľaštičku, kvapla z nej na jedného panáčika a hneď ju zase schovala. Až potom vložila plech do rúry.

Keď sa medovníčky piekli, dievčatko zobkalo sušené jabĺčka a usrkávalo teplý čajík. Po chvíli zase radostne poskakovalo po cukrárni a veselo si pospevovalo. Babička zatiaľ robila krém na veterníky. „Psssst!“ náhle si priložila prst k ústam. V tichu, ktoré zavládlo, zachytili sotva počuteľné klopkanie a nejaké hlasy. Emička sa rozbehla k dverám a otvorila ich. Nikto tam nebol, tak sa vrátila naspäť. Znovu sa ozvalo zaklopanie a slabý hlások: „Otvorte!“ Obe spozorneli a započúvali sa, odkiaľ zvuky prichádzajú. Na Emičkino prekvapenie to bola… Rúra! Emička si vydesene stúpla za babičku a chytila sa jej za zásteru. Potom spolu opatrne pristúpili k rúre. Hanka rýchlo otvorila vrátka a poodstúpila.

„No konečne! Je tu strašná horúčava! Skoro som sa spálil! Ani ste ma nenatreli!“ kričal medovníkový panáčik poskakujúc po dverách rúry. Obe cukrárky stáli ako prikované a pozerali naň s otvorenou pusou. Potom sa hlasno rozosmiali. Hanka vzala plech, počkala až doňho medovníček naskočí a preniesla ho na pracovnú dosku. Potom podala Emičke téglik s rozšľahaným vajíčkom a štetec. Emička pochopila a medovníčky jeden po druhom popotierala. „Ešte pravú nohu. A tiež tu za krkom,“ rozkazoval si medovníkový panáčik a dievčatko mu vyhovelo. Potom si medovníček ľahol ako na pláži, prehodil si nohu cez nohu, ruky za hlavu a čakal, kým ho vrátia do „solárka“. „Takto nie!“ povedala pobavene babička. „Zostali by ti fľaky. Keď chceš byť rovnomerne upečený a krásne lesklý, musíš ležať rovno.“ Panáčik počúvol a potom sa šiel ešte na minútku opaľovať do rúry. Keď sa medovníčky dopiekli, Hanka vybrala plech z rúry a položila na stôl. Spoločne s Emičkou obchádzali plech kolom dookola, prezerali medovníčky zo všetkých strán, ale všetky vyzerali úplne obyčajne.

„Kde je ten živý?“ spýtala sa po chvíli Emička a v jej hlase bolo počuť sklamanie. „Možno sa nám to len zdalo,“ odpovedala zamyslene babička. Dievčatku sa po líčku začala kotúľať slzička. Zohla sa nad plech a znovu skúmala medov níčky. Už sa takmer dotýkala jedného nosom, keď zrazu: „Tu som!“ vykríkol veselo jeden z panáčikov a vyskočil na malé nôžky. „Netreba ma hľadať!“ Dievčatku sa v okamihu rozžiarila tvár. „Tak ty si naozaj živý?!“ zavýskla Emička natešene. „Jasnačka! Ďakujem za opaľovací krém, pozri, ako sa vďaka nemu krásne lesknem!“ prezeral sa spokojne
medovníček. „Babička, ďakujem, konečne sa budem mať s kým hrať!“ povedala Emička celá nadšená. „Mohli by sme mu hovoriť perníček
Daníček,“ dodala.

Keď vonku štípal mráziček
zrodil sa perník Daníček.
Upiekli ho v cukrárni na námestí,
aby detičky žili v šťastí.

PŘEČÍST POHÁDKU ČESKY