7. PERNÍKOVÉ KRASLICE

Slnečné lúče konečne roztopili posledné zvyšky snehu. Na záhrade vykukli prvé snežienky, vtáčiky radostne vítali jar a Hanka sa s chuťou pustila do veľkonočného pečenia. Emička veselo tancovala a pospevovala si. Daníček stál pri okne a vyhrieval sa na slniečku. „Kto mi pomôže s perníkovými vajíčkami?“ spýtala sa Hanka, keď rozvaľkala obrovský kus perníkového cesta. „Jááá!“ zvolala natešene Emička. „Aj ja!“ Pridal sa Daníček a zoskočil z parapetu. „A ja zatiaľ nachystám škatule a vrecká,“ rozhodol sa dedko, keď niesol do umývačky šálku od kávy.

Babička priniesla formičky a ukázala vnučke aj malému pomocníkovi, ako na to. „Najskôr potrieme formičky maslom, aby sme mali istotu, že cesto pôjde pekne oddeliť,“ povedala a podala Emičke maslo a formičku v tvare polovice vajíčka. Emička vzala kúsok masla a prstíkom formičku zvnútra vymazala. Daníček sa snažil robiť to isté. „Jejdanenky, takto nie!“ zalomila rukami babička. „Cesto budeme pokladať zvonku, tak aj formička musí byť potretá z vonkajšej strany,“ vysvetlila a vzala do ľavej ruky formičku. Ukazovákom pravej ruky nabrala trochu masla a natrela polvajíčko zvonku. Emička bola trochu prekvapená, ale rýchlo sa spamätala a začala natierať ďalšie formičky. Daníček ich chvíľu pozoroval a potom skúsil tiež nabrať maslo svojou malou rúčkou a natierať povrch formičky.

Pre perníčka to bolo ako maslovať obrovskú šmykľavku. Sotva vyliezol do polovice, pošmykol sa a skĺzol z formičky na stôl. „Zvnútra to šlo oveľa lepšie,“ rozčuľoval sa, keď si fúkal obité kolienka. „Tak môžeš radšej vykrajovať alebo uhladzovať cesto, pri tom snáď úraz nehrozí,“ navrhla cukrárka Hanka pobavene. Daníček teda chytil pripravenú formičku vajíčka a ťahal ju k rozvaľkanému cestu. Položil ju ostrou hranou smerom dole a vyskočil na ňu. Potom kráčal dookola po úzkom pliešku ako povrazolezec. Neskôr si dovolil aj lastovičku na jednej nohe a nakoniec zoskočil pekne vedľa cesta, aby doň neurobil jamku. Emička nadšene zatlieskala a babička s uznaním prikyvovala hlavou zhora nadol.

„Takto som ešte nevidela nikoho vykrajovať cesto, ale veľmi sa mi to páči. Menujem ťa hlavným vykrajovačom Perníčkovskej cukrárne,“ pochválila ho a Daníček sa hrdo vzpriamil, aby bolo jasné, že vyznamenanie patrí jemu.

Keď bolo cesto povykrajované, a obalené ním formičky, putovalo do rozohriatej rúry. Tam zväčšilo objem, čo pomohlo vyrovnať všetky nerovnosti na povrchu. Tesne pred dopečením Hanka ešte perníčky potrela rozšľahaným vajíčkom, aby sa krásne leskli. „Vyzerajú ako zo zlata,“ podotkla Emička spokojne. Vychladnuté perníčky im dedko pomohol poskladať do krabíc, ktoré potom odniesol do najväčšej miestnosti cukrárne. Tam už boli pospájané stoly a pripravené pomôcky na zdobenie. „Kedy už prídu?“ pýtala sa netrpezlivo Emička. „Za dve hodinky, ešte sa naobedujeme a pripravíme polevu.“

Takú obrovskú kopu polevy Emička ešte nevidela. Bolo jej plný hrniec. Ten najväčší, aký sa v cukrárni našiel. Našťastie ju nemuseli miešať ručne, to by im všetkým asi odpadli ruky. Aj tak sa však zapotili, než všetku polevu rozdelili do vrecúšok. Malé vrecká boli pripravené na zdobenie, vo väčších bola poleva na dopĺňanie a tiež na farbenie. Sotva si cukrárky umyli ruky a prezliekli sa do parádnejších záster, zazvonil zvonček. „Jupííí, už sú tu!“ vyskočila radostne Emička. Dedko šiel otvoriť. Vo dverách sa objavila Emičkina mamička s oteckom a potom postupne prichádzali deti z celej dediny a širokého okolia aj so svojimi rodičmi. Každoročne sa v cukrárni schádzali, aby spoločne zdobili veľkonočné perníkové vajíčka. Každý dostal od Hanky krabičku so všetkým potrebným: upečené polvajíčka, polevu vo vrecúšku plus náhradnú polevu, špáradlá, obrúsok, celofánové vrecko a stužku na zabalenie. Navyše každému požičala podnos na ozdobené vajíčka a priebežne miešala farebné polevy na prianie.

Emička mala túto tradíciu veľmi rada, ale tento rok prvýkrát pomáhala chystať všetko potrebné a videla, koľko námahy stojí príprava. Deti pri zdobení upíjali čajík s perníčkovou príchuťou, k tomu zakusovali liaty perník s čokoládou, dospelí si vychutnávali perníčkovú kávu a spoločne sa rozprávali. Keď bolo menším deťom dlho, sadli si na koberec ku krbu a dedko im čítal rozprávky.

Akurát dvojčatá Janko a Tonko nemohli obsedieť. „Mami, pozri, aký krásny báger som urobil!“ Povedal Tonko, keď strkal mame pred tvár svoju rúčku ulepenú od polevy. Potom báger zlízol a zmizol pod stolom. Tam uvidel Janka ako sa blíži k ockovej nohe. „Haf haf!“ Zaštekal ako psík a chňapol otca za papuče. Ten sa najprv zarazil, ale potom zdvihol obrus a nakukol pod stôl. Na druhom konci stola videl pod stoličkou miznúť Jankove nohavice a bolo mu všetko jasné. Z druhej strany sa však už po štyroch rútil Tonko a vrčal ako rozzúrený vlčiak. Vlastne skôr ako rozzúrená čivava. Vzápätí obaja vybehli spod stola a začali sa naháňať po cukrárni. Otec už si stúpal, aby im dohovoril, ale dedko naňho mávol, nech si sadne a zakričal: „Kto chce počuť rozprávku o chorom traktorovi?“ Chlapci sa zastavili, pozreli na seba a bežali ku krbu počúvať rozprávku.

Po chvíli ich ale rozprávka omrzela a začali sa prechádzať po cukrárni a nakukovať do všetkých kútov. Zrazu si Tonko všimol perníčka Daníčka, ktorý sedel na parapete a všetko pozoroval. „Pozri, Janík, to je pekný perníček!“ zavolal smerom k bratovi. Ten priskočil, chytil perníčka a bežal s ním preč. „Vráť mi ho! Je môj, ja som si ho našiel!“ Celú naháňačku pozorovala Emička a hrozne sa bála, že sa Daníčkovi niečo stane. Tonko dobehol Janka a začali sa o perníčka naťahovať. Daníček už sa videl ako kôpka perníkových omrviniek. Emička sa na to nemohla pozerať a dala si ruky cez oči. „Chlapci, jedli ste už niekedy perníkuliaky?“ ozval sa zrazu nad Jankom a Tonkom babičkin hlas. Prekvapením sa zastavili a sledovali, ako babička dvíha vrchnák z plechovej dózy. Chalani zvedavo nazreli dovnútra. „Pokojne si zoberte“ ponúkala ich babička. Tonko ochutnal ako prvý a potom sa obaja začali napchávať perníkuliakmi, až úplne zabudli na perníčka. Babička si ho nenápadne vložila do vrecka na zástere a Emička si vydýchla. Daníček bol zachránený!

Večer sa všetci rozišli do svojich domovov, aby sa na druhý deň popoludní do cukrárne vrátili dokončiť svoje diela. Poleva totiž musí poriadne zaschnúť, aby sa pri zlepovaní vajíčok nepoškodilo zdobenie. Do väčších vajíčok sa dokonca vošlo aj nejaké to prekvapenie – miniperníčky, oriešky, sušené slivky alebo napríklad malé autíčko. Každý si potom svoje ozdobené vajíčka zabalil do celofánu, zaviazal stužkou a odniesol domov, kde čakali do Veľkej noci. Bude z nich, spoločne s maľovanými slepačími vajíčkami, odmena pre šibačov.

„Poďme zdobiť vajíčka!“
vykrikuje Emička.
„Ozdobme ich spoločne
na krásne veľkonočné!“

PŘEČÍST POHÁDKU ČESKY