Blog

Ďalšie ráno pribehla Emička do cukrárne ešte nadšenejšia ako predchádzajúci deň. „Babi, čo budeme dnes robiť?“ vykríkla hneď vo dverách. „A kde je Daníček?“ spýtala sa, keď v rýchlosti vešala čiapku na vešiak. Bez toho, aby počkala na odpoveď, rozbehla sa k pultu. Tam sedel perníček Daníček na kraji misky, jednu nožičku skrčenú, druhou pohupoval zo strany na stranu. „Dobré ráno, mladá dáma, už tu na teba hodnú chvíľu čakám! Zober si zásterku a šup-šup, máme veľa práce!“ prikazoval netrpezlivo. Emička sa nechápavo pozrela na babičku a tá sa rozosmiala. „Daníček čaká na tie sľúbené guľôčky. V miske sú polámané medovníčky, najskôr ich namelieme. Tu je nachystaný mlynček,“ povedala Hanka a ukázala na mlynček vedľa misky s medovníčkami.

Daníček zoskočil a snažil sa z misky vytiahnuť kúsok perníkového stromčeka. Bol celkom ťažký. Daníček napol svaly a s námahou medovník zdvihol. Sotva chytil dych, volal na Emičku: „Tu máš prvý kúsok.“ Emička chytila ​​úlomok, Daníček si vydýchol a utrel si z čela kvapôčky rozpusteného cukru. Dievčatko sa rozchichotalo a povedalo: „Opatrne, aby ti neseklo v krížoch, ty môj silák.“ Perníček sa vzpriamil a zodvihol ruky, aby jej ukázal svoje svaly. Emička sa smiala a smiala, až jej takmer zaskočil kúsok perníka, ktorý si medzitým strčila do pusy. To už sa rozosmiala aj Hanka.

„A teraz je čas pustiť sa do práce, aby sme všetko stihli,“ zavelila babička a zapla mlynček. Emička k nemu hneď priskočila a začala postupne vkladať jeden kúsok medovníka za druhým. Daníček vyskočil na mlynček a nazrel do otvoru, v ktorom mizli perníkové úlomky. „Pozor, nech tam nespadneš, to by z teba zostala už len perníková strúhanka,“ upozornila ho babička. Perníček sa na ňu vydesene pozrel a o-pa-tr-ne zliezol. Do namletých medovníčkov pridala Emička mleté ​​mandličky, med, maslo, nasekanú čokoládu a trošku kakaa. Hotové cesto putovalo na chvíľu do chladničky. Babička plietla vianočky, Emička upečené vianočky cukrovala a Daníček pobehoval po cukrovom prášku a radostne vykrikoval:

„To sa nám krásne chumelí!“ Potom sa zvalil do cukru, hýbal rúčkami aj nôžkami hore a dolu a volal: „Pozri, Emička, akého krásneho motýlika som urobil!“ Emička vytreštila oči a s otvorenými ústami sa spýtala: „Odkiaľ vieš, ako sa robí motýlik v snehu?“ „Od teba,“ povedal spokojne. Emička nechápala a spýtavo pozrela na babičku. Tá súhlasne prikývla. „Včera, keď ste boli s dedkom vonku, stál Daníček pri okne a pozorne vás sledoval,“ vysvetlila s úsmevom.

Keď boli všetky vianočky hotové, prišiel dedko, naskladal ich do veľkej krabice a išiel ich rozviezť zákazníkom. Babička vytiahla z chladničky cesto na guľôčky. Emička, nachystala veľký tanier a vysypala doň zvyšok mletých medovníčkov. Daníček zatiaľ dotiahol zo šuplíka lyžičku. Potom skočil do taniera s perníkovou strúhankou a dal si ruky v bok. „Tak ideme na to,“ povedal odhodlane. Babička nabrala lyžičkou kúsok cesta, vložila si ho do dlane a vytvarovala guľôčku. Tú potom pováľala v perníkovom prášku a odložila na tácku. Vzápätí podala lyžičku Emičke, aby to mohla skúsiť tiež. „Ty rob guľôčky a ja ich budem obaľovať!“ rozdelil úlohy Daníček. Dievčatko prikývlo, z kúska cesta vytvarovalo guľôčku a vložilo ju do taniera. Daníček priskočil a začal ju váľať pred sebou ako snehovú guľu. „To vám to spolu krásne ide,“ pochválila ich babička a išla upratať riad. Daníček mal z obaľovania veľkú zábavu, kotúľal guľôčky po perníkovej strúhanke tak divoko, až začali poletovať okolo taniera a jedna spadla dokonca na zem a dokotúľala sa babičke k nohám. Emička pokrútila hlavou sprava doľava a zamračila sa, aby Daníček vedel, že takto nie. Ten sa zastavil a sklopil zrak. Vzápätí ale vyskočil: „Urobíme si perníkového snehuliaka! Perníkuliaka!“ Vykríkol nadšene a zažmurkal na Emičku. Tá súhlasila.

Spoločne sa potom snažili poukladať na seba tri perníkové guľôčky, ale nedarilo sa im to. Guľôčky na sebe nie a nie držať. Keď im snáď po päťdesiaty raz snehuliak spadol a gule sa rozkotúľali po tanieri, Emička cítila beznádej. Pozerala na tú skazu. Hromada guľôčok rozhádzaná po tanieri, niektoré napoly zničené a snehuliak žiadny. Daníček pochodoval z jednej strany taniera na druhý a bezradne rozhadzoval rúčkami. Emička začala pofňukávať a so slzami v očiach bežala za Hankou. „Babííí, chceli sme postaviť perníkového snehuliaka, ale gule nám na sebe vôbec nedržia. Bruško a hlava stále padajú,“ povedala vnučka a veľká slzička jej kvapla na zásterku. Babička jej utrela líčko a pozrela sa na Daníčka. Sedel na kraji taniera s hlavou v dlaniach. „Hmm, ako by sme to vyriešili…?“ Rozmýšľala Hanka nahlas. „Už to mám!“ Zvolala zrazu a bežala do skladu. Keď sa vrátila, v ruke držala krabičku. Vytiahla z nej špáradlo a napichla naň postupne prvú, druhú aj tretiu guľu. „Jupííí! Perníkuliak!“ vyskočila Emička a radostne zatlieskala. Potom sa vrhla Hanke do náručia. „Ďakujem, babička.“ Daníček vstal a začal veselo tancovať po stole. Vtedy sa vo dverách objavil dedko a zakričal: „Kto ide stavať snehuliaka?!“ Emička sa k nemu rozbehla s perníkuliakom v ruke a radostne volala: „My už sme ich niekoľko postavili! Sú z perníka a vydržia až do leta!“

„Ak ich niekto nezje…“ dodala babička s úsmevom. Dedo zdvihol obočie a prezeral si to dielo. Potom sa opatrne spýtal, či by mohol jedného ochutnať. „Jasné, máme ich dosť,“ odpovedala Emička a podala mu perníkuliaka. „Tento do leta nevydrží,“ povedal so smiechom dedko a perníkuliak mu zmizol v ústach. „Česť jeho omrvinkám!“ dodal.