Medovníčky, kokosky, tartaletky,… Premýšľala Hanka nad dobrotami, ktoré dnes potrebuje upiecť, keď ju z myšlienok vytrhol vnučkin hlas. „Dobré ráno, babička, zdraví vnučka Emička!“ kričala Emička z predsiene. „Dobré ráno, Daníček, roztomilý mužíček!“ zarecitovala, keď uvidela medovníčka vyliezať z vreca s čokoládovými peniažtekmi. „Ahoj Emi, pomáham babičke počítať čokopeniažteky,“ odpovedal hrdo a vystrčil hruď. „Naozaj? A koľko ich v tom vreci je?“ zaujímala sa Emička. „Hmm…Veľa!“ vyhlásil medovníček vážne a babička z druhého konca kuchyne vyprskla smiechom. „Ahoj, Emi,“ ozvalo sa za dievčatkom. „Dobré ráno, Kubíček, môj huňatý králiček,“ odpovedala Emička opäť rýmom a babička sa čudovala: „Čo ty dnes hovoríš vo veršoch?“ „Ráno sme hrali s mamičkou takú hru… Snažili sme sa nájsť čo najviac slov, ktoré sa rýmujú s mojím menom. Tak mi teraz ku všetkým menám napádajú rýmy,“ vysvetľovalo dievčatko. „Už tu máme Emičku, moju milú vnučičku!“ ozval sa z kuchyne hlboký hlas dedka. Emička sa rozchichotala.
„Dnes nemám veľa pečenia, tak by sme si mohli na olovrant upiecť medovníkový závin,“ navrhla babička. „S nasekanými orechmi a sušenými slivkami?“ vytreštila Emička oči a než stihla babička odpovedať, začala nadšene poskakovať po cukrárni. „Ano ano ano!!! Medovníkový závin je mňamózny!“ volala nadšene. Králiček Kubíček sa k nej pridal, aj keď medovníkový závin ešte nejedol ani nevidel. „Dobre, tak vyberiem cesto z chladničky a uvaríme obed,“ prerušila ich oslavu babička a vydala sa k chladničke. „Ach jaaaj, chcela som variť ryžu a nemáme ani zrniečko!“ zalomila rukami. „Skočím do obchodu,“ pohotovo sa ponúkol dedko. „Môžem tiež?“ hodila Emička prosebný pohľad. „Bude mi potešením,“ prikývol s galantným úsmevom dedko a babička súhlasila. „A my?“ ozvalo sa zo stola zborovo. Hanka sa pozrela z okna na temnejúcu oblohu a ustarane si povzdychla. „Dnes to vyzerá na dážď a keď prší, žiadneho medovníčka by človek nevyhnal von. Mohla by sa mu rozpustiť poleva alebo dokonca by sa mohol celý rozmočiť,“ vysvetľovala babička a medovníčky sa vydesili. „A my by sme sa nevrátili späť s dvoma roztomilými medovníčkami, ale len s medovníkovou kašou,“ dokončil desivý scenár dedko. To už sa vydesila aj Emička. „Radšej dnes pomôžte babičke s obedom, tu to pre vás bude bezpečnejšie,“ odporučila im. Dvaja vyľakaní medovníčkovia sa navzájom objali a prikývli.
Daníček pozorne sledoval, ako Hanka krája zemiaky a zeleninu do polievky a veľmi sa mu páčilo, ako to ide ľahko. Králiček skôr ochutnával. Mrkvička bola mňam, zato zemiaky nič moc. Zrazu sa ozvalo klopanie na strechu. Daníček zbystril. „Kto to je na streche?“ spýtal sa prekvapene. Kubíček pre istotu skočil babičke do vrecka. „To sú dažďové kvapky,“ zasmiala sa Hanka. Vonku sa spustil drobný jarný dáždik. Vtom sa otvorili dvere a dovnútra napochodovali dvaja dažďoviaci. Dedo s Emičkou boli premočení od vlasov až podrážkam na topánkach. „Akoto, že ste takí mokrí?“ zaujímala sa babička. „Aby sme vyrástli!“ odpovedala Emička. Hanka vyvalila oči. „Vyrástli? Veď nie ste kvety ani huby. Tie rastú z vody,“ povedala. „Hovorí sa predsa, že od májového dažďa človek vyrastie,“ vysvetľoval dedko. „To máš vlastne pravdu,“ zamyslene pritakala babička. „Zakrátko budem taká veľká ako ty!“ zvolala Emička. Babička s úsmevom prikývla. „A z dedka bude obor!“ dodalo dievčatko ohromené tou predstavou. To babičku rozosmialo. Pomohla vnučke s prezliekaním a potom pred ňu postavila teplé mlieko na zahriatie. Obor si dal kávičku s medom.
Po obede sa cukrárky a ich zvedaví medovníčkoví pomocníci pustili do práce. Hanka vyvaľkala cesto na tenučký plát. Emička vyberala sušené slivky, kontrolovala, či nemajú náhodou kôstky. Žiadnu síce nenašla, ale niekoľko slivôčok jej skončilo v brušku. Dedko zatiaľ sekal orechy. Ako prvý sa dočkal svojej príležitosti slivkový lekvár. Babička otvorila veľký pohár, odobrala niekoľko lyžíc domáceho lekváru do misky, pridala pár kvapiek horúcej vody, mletú škoricu a poriadne premiešala. Emička si vzala stierku a rozotierala lekvár na rozvaľkaný medovníkový plát. Vyzeralo to ľahko, tak to chcel Daníček tiež vyskúšať. Chytil do ruky stierku, ale ako bola ťažká a on maličký, prevážila ho a on sa rozpleštil rovno do lekváru. Nešlo mu zdvihnúť sa a tak ležal tvárou v tom lepkavom zajatí, bezmocne trepotal rúčkami a nôžkami a vydával mrmlavé zvuky.
Keď ho Emička zdvihla, rozosmiala sa: „Vyzeráš ako sladký lekvárový kominár. Lekvinár!“ To zaujalo králička Kubíčka, lekvinár znie ako nejaká nová dobrota. Prišiel k Daníčkovi bližšie, rúčkou z neho zotrel trochu lekváru a ochutnal ho. To je mňamka, pomyslel si a olízal medovníčkovi malíček. „Hej! Prestaň ma olizovať, čože som ja nejaké lízatko?! Radšej mi pomôž sa tej lekvárovej masky zbaviť!“ rozčuľoval sa medovníček. „Veď o to sa práve snažím,“ povedal Kubíček a olízal mu ďalší prst. Potom ale radšej odhopkal preč a nechal to na Emičku. Babička jej podala vlhkú handričku a dievčatko medovníčka starostlivo poutieralo.
„Kubíček, mám pre teba špeciálnu úlohu!“ volala Hanka niekam do diaľky. Králiček sa zrazu objavil na stole. „Kto ma hľadal, už nemusí, ja mám veľmi dobré uši. Čujem, keď ma niekto volá, skočím hneď na dosku stola,“ zaveršoval a babička užasnuto otvorila pusu. „Pekneee, dnes máte všetci nejakú básnickú náladu,“ povedala pobavene. Potom položila vedľa cesta natretého lekvárom misku s nasekanými orechmi a ušiačika poverila dôležitou úlohou: „Týmito kúskami orieškov potrebujeme rovnomerne posypať plát, zvládneš to?“ „Tsss, ako môžeš pochybovať,“ povedal na oko urazene, aj keď v skutočnosti mal sám veľa pochybností. Trikrát obskákal cesto kolom dookola než sa konečne odhodlal vziať do rúčky niekoľko orechových úlomkov. Potom urobil veľký hooop a preskočil na druhú stranu rozvaľkaného cesta. Vo vzduchu sa snažil vysypať orechy z rúk na lekvár, ale netrafil. Kúsky sa rozkotúľali okolo. Babička so záujmom pozorovala jeho originálny spôsob posýpania. To už dobehol aj Daníček a chcel kamarátovi pomôcť. Vzal za hrsť orechov a hodil do lekváru ako to robieval s cukrom. Celkom sa mu to podarilo, aj keď oriešky pre neho boli ako celkom veľké a ťažké kamene. Emička ich nechala rozhadzovať orechy a sama posýpala povrch cesta sušenými slivkami, ktoré medzitým dedko nakrájal na menšie kúsky. Keď mali hotovo, babička cesto zvinula až vznikla veľká priekopa. Ideálna na preskakovanie a tak cez ňu začal Kubíček hopkať sem a tam.
Zrazu si všimol na povrchu nejakú veľkú hrču. Skočil rovno na ňu a snažil sa ju zadupať do roviny. „Au auuuu!“ Ozval sa slabý tlmený hlások. Králiček videl ako sa hrča posúva smerom ku kraju. Zrazu z konca vykukla medovníčkova hlava. „Čo tam robíš?“ rozosmiala sa Hanka a Emička sa chytila za hlavu. „Skoro sme ťa druhýkrát upiekli!“ spustila naňho vyčítavo. „Zaujímalo ma, ako to vyzerá vo vnútri,“ zvesil Daníček hlavu. „A ako to tam vyzerá?“ vypytoval sa Kubíček. „Je tam tma, tesno a lepkavo. Ale vonia to tam ako v medovníčkovom raji…“ zasnene opisoval panáčik. „Tak ti ten medovníčkový raj konečne upečieme a potom si na ňom pochutíme,“ rozhodla babička a založila koniec cesta, aby náplň nevytiekla.
Keď babička začala krájať upečený závin, zbehli sa okolo všetci nedočkaví jedáci. „Mňamky mňamky mňam, hneď ťa ochutnám!“ zarýmoval opäť Kubíček a olízal sa. „Slimák! Veľa slimákov!“ zakričal naraz Daníček. „Závin,“ opravila ho babička. „Ale ďakujem za skvelý nápad, medovníkové slimáky si upečieme nabudúce. Už sme ich dlho nemali,“ dodala s úsmevom babička a potom sa všetci pustili do tej slivkovo-medovníkovej dobroty.
