Dnešného rána si Emička prispala a tak sa objavila v cukrárni, až keď mala Hanka upečené všetky objednané koláčiky, medovníčky aj pečivo. Akurát si umývala ruky, keď počula zvonček. Emička sa vyzula a nezvyčajne pomaly a ticho sa vliekla cez cukráreň. „Už som sa bála že si ochorela, keď si stále nechodila,“ povedala ustarostene babička. „Si v poriadku?“ „Ale áno, som iba unavená, vôbec sa mi nechcelo vyliezať z postele. Snívalo sa mi, že som malý vtáčik a ešte neviem lietať. Len sa chúlim v teplom hniezdočku a čakám na mamičku. A keď som sa zobudila, mala som pocit, že posteľ je hniezdo… Našťastie sa dnes otecko neponáhľal do práce, tak čakal, kým si popreťahujem krídla,“ povedala Emička, roztiahla ruky do strán a usmiala sa.
„Chápem, že si unavená, v poslednej dobe toho bolo veľa. Teraz to už bude lepšie,“ usmiala sa babička a objala vnučku. „Čo keby sme si niečo pekné zaspievali, ty môj vtáčik štebotáčik? Dedko nám zahrá na husliach,“ žmurkla jedným očkom na dedka, ktorý práve ladil svoj obľúbený hudobný nástroj. „A potom si upečieme medovníkové tyčinky,“ dodala a pozrela na medovníčka Daníčka. Ten zbystril, vyskočil na malé medovníkové nôžky a bežal po pulte k babičke. „Počul som dobre? medovníkové tyčinky? Čo to je?“ vypytoval sa panáčik. „Medovníkové tyčinky sú také dlhé paličky, môžu byť aj niekoľkokrát dlhšie ako ty,“ vysvetľovala babička a pozerala pri tom na Daníčka. „Koľkokrát dlhšie? A aké sú hrubé? Ako ich budeme robiť? Koľko? Kedy?“ zasypal ju otázkami, až si nakoniec povzdychla a povedala: „Tak dobre, ideme piecť hneď a dedko nám k tomu bude hrať. Spievať môžeme aj pri práci.“
Hanka položila na stôl bochník cesta, potom z neho kúsok vzala, ugúľala guľku, ktorú potom po doske oboma rukami posúvala od seba ak sebe. Najskôr ušúľala hrubý valec. Ten sa postupne menil na šúľanec, ktorý bol stále tenší a tenší, až vznikla tenká dlhá tyčinka. Tú babička opatrne preniesla na plech na pečenie. Tyčinka siahala z jednej strany plechu a druhý. Potom to chcela skúsiť Emička. Nabrala cesto, ale keď sa pokúšala urobiť valček, vznikla placka. A druhýkrát znova. Aj na tretíkrát. „Babi, prečo nemám taký pekný valček ako ty?“ spýtalo sa dievčatko zúfalo. „Pretože na cesto veľmi tlačíš, je potrebné sa ho dotýkať len zľahka. Rovnako ako sa dedkov sláčik ľahučko kĺže po strunách. Keby naň tlačil, nepočuli by sme tu pekné melódie, ale hromobitie,“ vysvetľovala babička a sotva to dopovedala, z vonku sa ozval strašný rachot. Dedko položil husle, vyskočil zo stoličky a nakukol z okna von. „Teeeda, to je fujavica!“ vykríkol ohromený. „Poďte sa pozrieť!“ volal. Hanka s vnučkou a medovníčkom sa priblížili k oknu. Vonku všetko lietalo. Fúkal silný vietor, burácali hromy a spustil sa lejak. „Tak tento rok prišla prvá búrka naozaj skoro,“ povedala babička. „To už nám fialky pod lesom voňať nebudú,“ dodala. Emička sa spýtavo pozrela na babičku. „Hovorí sa, že prvá jarná búrka vezme fialkám vôňu,“ vysvetľovala Hanka. Emička prekvapene pozerala na babičku, tá teda pokračovala: „Fialky sú jemné a krehké jarné kvietky a búrka je, naopak, prírodný jav veľmi intenzívny, hlučný, akoby protiklad skromnosti a tichosti fialiek. Silný dážď, ktorý búrku väčšinou sprevádza, zmyje vonné silice z okvetných lístkov fialiek a tie potom voňajú menej alebo vôňu úplne stratia.“ Emička vyzerala smutne. „Neboj, kvietky nebolí, že nevoňajú, krásne sú aj tak. Navyše prvá búrka znamená, že zima definitívne skončila a je pred nami obdobie, kedy sú dni dlhé, plné slniečka a vône rozkvitnutých stromov a záhradných i lúčnych kvetov…“ A teraz ideme dorobiť tie tyčinky.
Keď boli tyčinky upečené, Hanka ich uložila na veľkú tácku, aby vychladli. Medovníček Daníček okolo nich pochodoval, poskakoval a premýšľal, čo zaujímavé by sa s nimi dalo robiť. Potom jednu zo spodných tyčiniek chytil a snažil sa ju vytiahnuť. Veľmi mu to nešlo a tak zaťahal z celej sily. Tyčinka sa pohla a s ňou aj všetky ostatné, ktoré sa skotúľali ako uvoľnená hromada dreva. Daníček zostal uväznený pod tou kopou. Emička pribehla a začala na medovníčka volať: „Daníček, počuješ ma? Si v poriadku?“ „Babička! Babička!“ kričala a utekala do skladu, kam išla babička po maslo. „Daníčka zasypala tyčinková lavína! Musíme mu pomôcť!“ Babička odložila maslo a bežala k stolu. Hromada tyčiniek bola rozhádzaná po celom stole. Medovníčka nevidela. Opatrne začala tyčinky zdvíhať jednu za druhou a ukladať ich späť na tácku. Po chvíľke uvidela pod tyčinkami medovníčkovu nohu, tak zrýchlila. Keď medovníčka oslobodila, videla, že leží tvárou nadol a nehýbe sa. Opatrne ho otočila a prehovorila naňho. Neodpovedal.
Potom mu postupne zdvihla obe ruky aj nohy, aby zistila, či nie sú polámané. Neboli, ale Daníček stále nereagoval. Babička si ho ustarane prezerala a Emička pofňukávala. Bola rada, že má takého kamaráta a nechcela oňho prísť. Vzápätí babička dostala nápad a zmizla v sklade. Keď sa vrátila, niesla pohár s medom. Otvorila ho a niekoľkými kvapkami poprskala medovníčka. Ten sa nadýchol a zažmurkal. Potom sa opatrne posadil.
Emička zajasala. Daníček sa postavil a trochu sa zapotácal. Potom sa pozrel na hromadu tyčiniek a huncútsky sa usmial. „Mohol by som vyliezť hore,“ sotva to dopovedal, už zdolával jednu tyčinku za druhou. Emička sa chytila za hlavu. „Ty si nepoučiteľný!“ povedala a s babičkou sa obe rozosmiali.
Keď medovníček sedel na tyčinkovej hromade, vyskočil odniekiaľ králiček Kubíček. Ako tak Daníček pozeral na jeho hopkanie, spomenul si na reportáž zo súťaže v skoku o žrdi a dostal geniálny nápad. „Dámy a páni, teraz uvidíte najlepšieho medovníko-atléta na svete,“ oznámil ako športový komentátor a chytil do rúk tyčinku. „Na svoj skok sa pripravuje medovníček Daníček, rozbieha sa…“ hovoril keď bežal s tyčinkou v rukách po stole. Jeden koniec tyčinky zabodol do obrusu, odrazil sa… a zase spadol späť. Tak to skúsil znova. A znova. Skúšal to toľkokrát, až sa mu nakoniec podarilo odraziť tak silno, že preletel cez tyčinku na druhú stranu. Síce si pri doskoku trochu buchol kolienko, ale to mu nevadilo. Radostne vyskočil a volal: „Videli ste to?! Videli ste ten parádny skok?!“ „Anooo!“ vykríkla Emička a zatlieskala. Pridala sa aj babička a dedko. Dokonca králiček Kubíček prestal na chvíľu hopkať a uznanlivo pokývol hlavou. Všetci tlieskali, medovníček sa uklonil a trochu mu zrumeneli líčka. Potom vyskočil a znova vzal tyčinku v domnení, že teraz to už bude jednoduché. Rozbehol sa, zapichol tyčinku do obrusu, odrazil sa a prásk! Tyčinka sa zlomila a medovníček spadol na chrbátik. „Auuu!“ nariekal a chytal si boľavé miesto. „Kde ťa bolí? Mám ti to pofúkať?“ spýtala sa Emička starostlivo. Medovníček prikývol.
Počasie vonku sa upokojilo a vykuklo slniečko. Dedko zrazu vyskočil zo stoličky, položil husle na stôl, chytil Hanku za ruku a ťahal ju von. Sotva sa v tej rýchlosti stihla prezuť. Ako mizli vo dverách, dedko ešte zakričal: „Emička, zostaň tu, hneď sme naspäť!“ Emička sa teda aj s medovníkovými kamarátmi presunula k oknu a sledovala starých rodičov ako bežia do záhrady. Keď dobehli k rozkvitnutej čerešni, dedko chytil babičku do náručia, objal ju a pobozkal. „Ach áno, prvý máj!“ usmiala sa Emička a objala svojich dvoch medovníkových kamarátov.
