V Slniečkovom údolí pod Inoväťovými vrchmi, niekde blízko Dúhového vodopádu, bola malá dedinka. Kedysi sa volala Horná Ves. Alebo Dolná Lehota? Pôvodný názov už dávno upadol do zabudnutia. Dnes jej všetci hovoria Perníčkovo. Pred rokmi tam totiž prababička pani cukrárky Hanky otvorila cukráreň, v ktorej sa najčastejšie piekli práve perníčky a medovníčky. Z cukrárne sa niesla podmanivá vôňa medu a perníkového korenia, ktorá zahaľovala celé údolie. Keď ráno obyvatelia Perníčkova pootvárali okná, ihneď im príbytky zaplavila vôňa pripomínajúca Vianoce. A tak najskôr návštevníci cukrárne, potom obyvatelia dediny a postupne všetci začali dedinke hovoriť Perníčkovo. Cez dedinu viedla iba jedna cesta. Návštevníci museli najskôr minúť motýliu lúku, potom prejsť Muchotrávkovým lesom, než zacítili nezameniteľnú vôňu medových perníkov a bolo jasné, že dorazili do cieľa.
Tam, kde lúče slnka hrejú,
muchotrávky sa naň smejú,
nasledujem cestičku,
privedie ma k perníčku.
Po svojej prababičke, babičke a mamičke vládla kráľovstvu sladkých tort, koláčikov a perníčkov Hanka. Nebola na to ale sama, často jej pomáhala jej štvorročná vnučka Emička. Teda pomáhala… Väčšinou skôr ochutnávala!
Dnes prišla Emička do cukrárne s trochu smutnou tvárou. „Babi, nemám sa s kým hrať,“ povzdychla si a zamávala nôžkami, keď sa posadila na vysokú stoličku pri pulte.
„Neboj, slniečko moje, čo nevidieť sa ti narodí braček alebo sestrička a keď trochu povyrastie, budete sa hrať spolu. Zatiaľ mi tu môžeš pomáhať,“ usmiala sa Hanka a pohladila vnučku po vláskoch.
„Ale to mi hovoríte už tak dlho a bábätko je stále ešte v brušku! To je také ťažké sa narodiť?“ zamračila sa Emička.
Babička sa usmiala a naklonila sa k Emičke bližšie. „Vieš čo? Zajtra príď hneď ráno, budem mať pre teba prekvapenie,“ zašepkala a tajomne na vnučku žmurkla. „Teraz ale potrebujem upiecť ešte nejaké medovníčky ku kávičke, pomôžeš mi?“
Dievčatko hneď pookrialo. Vyskočilo zo stoličky, hodilo na seba zásterku a bežalo vybrať formičky. Babička už predtým vybrala z chladničky odležané cesto, teraz ho rozvaľkala a Emička vykrajovala kvietky. Hanka vložila plech do rúry a rozprávala sa s Emičkou o bábätkách. Vysvetlila jej, že každé dieťatko rastie v mamičkinom brušku tak dlho, ako potrebuje, aby bolo silné a zdravé. „A vieš čo? Je to podobné ako s medovníčkami. Keby sme ich vybrali priskoro, neboli by hotové. A keby veľmi neskoro, boli by spálené. Bábätká to majú podobne – narodia sa presne v správny čas, keď sú pripravené prísť medzi nás,“ vysvetľovala.
Celou cukrárňou sa začala šíriť sladká vôňa medovníčkov. Emička sa zavrtela na stoličke a naklonila sa bližšie k rúre. „Už sú? Už môžem ochutnať?“ pýtala sa netrpezlivo. Babička sa zasmiala, otvorila rúru, vytiahla plech s horúcimi medovníčkami a položila ich na stôl. Emička nedočkavo natiahla rúčku, ale vtom sa ozval babičkin hlas: „Opatrne, sú ešte horúce!“
„Tak čo budeme robiť, kým vychladnú?“ zamyslela sa Emička.
Babička sa usmiala a siahla do police. „Čo keby sme si zahrali perníčkové pexeso?“ navrhla a položila na stôl kôpku kartičiek.
Emička prekvapením vytreštila oči: „Ty máš perníčkové pexeso?!“ „Pravdaže“, povedala Hanka, „ja mám všetko perníčkové!“ dodala a rozosmiala sa. Emička nadšene zatlieskala a rozložila kartičky na stôl. Starostlivo obracala jednotlivé dvojice a snažila sa nájsť pár. Niekedy sa zmýlila, inokedy našla rovnakú dvojicu hneď a radostne zavýskla.
„Jé, ja som vyhrala!“ radovala sa, keď našla posledný pár.
„Gratulujem k víťazstvu,“ povedala babička a vstala, aby doniesla sebe kávu a Emičke banánový koktail. „A teraz už môžeme medovníčky ochutnať.“
Emička si vzala jeden do ruky, pomaly sa doňho zahryzla a zavrela oči. „Mmmm, to je mňamka!“ zamrmlala spokojne.
Potom Hanka odprevadila vnučku domov, pobozkala ju do čokoládových vláskov a zašepkala: „Dobrú noc, srdiečko. Zajtra sa na teba veľmi teším.“ „Dobrú noc“, povedala Emička a objala babičku okolo krku. „…a nezabudni na to prekvapenie!“ dodala šeptom.
